The sole purpose of human existence is to kindle a light in the darkness of mere being - Carl Jung

TranceDance - technika extázy (SLOVAKIA)


TranceDance je súčasná forma vnútornej spirituálnej cesty. Súčasnými prostriedkami umožňuje vstup do nepoznaných zákutí nášho vedomia v jeho rozšírenom stave.  Je nástrojom duchovnej liečby jednotlivca i komunity.

Tranzové  alebo extatické tance boli a sú súčasťou mnohých kultúr a dá sa povedať, že sú v podloží aj našej modernej civilizácie.


Čierny Indián

“Otcovia“  moderného  TranceDance, už nežijúci Frank Natale a jeho žiak, spolupracovník a pokračovateľ Wilbert Alix o ňom hovoria ako o neošamanskej metóde. Alix pritom sám pochádza z kultúry, ktorá sa Eliadeho jazykom dá nazvať šamanskou. Je to kreolská kultúra New Orleansu, kde sa kedysi domorodí Indiáni ujímali čiernych otrokov dovezených z Afriky, ktorým sa podarilo ujsť bielym otrokárom, a poskytovali im svoj kultúrny rámec, svoje rituálne prostredie. Táto kultúra čiernych Indiánov bola Alixovou kolískou. Tam doma zažil a pochopil, že sebapresahujúci tanec, rytmus, hudba a slávnosť sú účinným liekom. Zmes tohto energetického výraziva je hlboko zakorenená v časoch, keď ľudia mali úctu voči pulzu planéty. To mali spoločné Afričania i domorodí Američania.

TranceDance však nie je kópiu postupov pôvodného obyvateľstva ani Ameriky, Afriky či Ázie. No zodpovedá im svojou podstatou a svojimi zámermi, pretože tie sa dotýkajú hlbokých vrstiev ľudskej psychiky, ktorej potreby sa v behu tisícročí až tak výrazne nemenia. Na tieto účely, ktoré sú spoločné pre pôvodné medicinmanské a šamanské spoločenstvá a pre nás – príslušníkov modernej civilizácie, sa pri TranceDance používajú súčasné prostriedky a postupy. V rámci TranceDance sa nehráme na niečo, čím nie sme a byť nemôžeme z jednoduchého dôvodu, že žijeme tu a teraz. A to naše tu a teraz sa vyznačuje rôznymi charakteristikam, ktoré neplatili v dávnych dobách.  Umožňuje však súčasnému človeku jemu vlastnými prostriedkami dotyk a spojenie s tým, čo ho presahuje, so stratenými časťami vlastnej duše, so životnou silou. A predovšetkým dopracovávať sa k zodpovedným vzťahom k sebe samému, s inými ľuďmi, k životnému prostrediu, k planéte…

 
Vrcholný zážitok

TD je možno najmladšou, ale zároveň jednou z najefektívnejších ciest k vrcholným extatickým zážitkom. Ale prečo by sme vlastne mali zbierať nejaké extatické zážitky? A čo to vôbec je?

Tranz či extáza je vo svojej podstate iba synonymom meditácie. Rôzne tranzové, extatické či meditačné techniky v ideálnom výsledku vedú k rovnakým cieľom. Keďže zjednocujú človeka samého so sebou a s tým, čo ho presahuje, zlepšujú aj celkový pocit duševnej a fyzickej pohody čiže zlepšujú zdravie. Aj z takéhoto prostého a legitímneho dôvodu dnes veľa ľudí, možno väčšina, tieto techniky používa.

Ich prínos je však v skutočnosti oveľa hlbší. Totiž spirituálny. Svojou podstatou korešpondujú s mysticizmom, ktorý tvorí jadro všetkého duchovného života, či už ide o oblasť protonáboženstiev, veľkých náboženstiev alebo nových duchovných smerov. Nasycuje teda tú časť našej psychiky, ktorá, hoci často neuvedomelo, túži po duchovnej potrave, po „návrate domov“, po osviežovaní sa priamo zo zdroja, po splynutí.

Tí, ktorí sa desaťročia venujú extatickým technikám a vyučujú ich, ako napríklad Gabrielle Roth, Vin Marti alebo Wilbert Alix, tvrdia, že všetci sa rodíme s právom na extázu, teda na priamy duchovný zážitok, ktorý nie je iba výsledkom zbožných želaní alebo intelektuálnych postupov. Táto myšlienka má do činenia s „vrcholnými zážitkami“ otca humanisticky a transpersonálne orientovanej psychológie, Abrahama Maslowa. Maslow vypozoroval a vypracoval pyramídu alebo hierarchiu potrieb človeka. Táto hierarchia predpokladá, že pokiaľ nie sú uspokojené nižšie potreby, teda tie fyziologické a potreba bezpečia, ťažko dôjde k uspokojovaniu tých vyšších, teda potrieb lásky, úcty a realizovania tzv. metahodnôt bytia, teda potrieb sebapresiahnutia, transcendencie. Ak však človek uspokojí svoje potreby výživy, spánku, sexu, bezpečia, citové potreby, získa sebaúctu, môže a vlastne by mal začať túžiť po sebaaktualizácii, teda po úplnom rozvinutí svojich možností tak, aby sa po werichovsky povedané, stal tým, čím naozaj je a bol verný svojej prirodzenosti. Práve na tejto úrovni sú podľa Maslowa najväčšie rozdiely medzi ľuďmi. Dôležité pritom je, že sebaaktualizácia nie je nijaký konečný proces. Je to skrátka proces. Avšak tých, ktorí fungujú v tomto procese, charakterizuje zopár rozpoznateľných čŕt: majú zmysel pre humor, nič neberú smrteľne vážne, nedokážu byť dogmatickí a fanatickí, vyžarujú prirodzenú autoritu, prijímajú seba i druhých, nezáleží im veľmi na tom, čo si o nich myslí spoločnosť, dokážu byť sami bez toho, aby sa cítili osamelí, sú originálni a tvoriví, majú radi život a sú voči nemu uvoľnene otvorení. V takomto stave je potom podľa Maslowa možné dostať sa na úroveň potrieb B, teda bytia, kde ide o transcendenciu - o sebapresiahnutie človeka.  A tieto potreby napĺňa práve prostredníctvom vrcholných zážitkov. Vrcholné zážitky prinášajú pocity absolútnej spokojnosti, blaženosti, naplnenia, toho, že všetko je, ako má byť, absolútnej jednoty a pritom rôznosti vecí, svetla, tepla….  Synonymá sú osvietenie alebo stav sat-čit-ananda (vedomé bytie v blaženosti). Aby však opäť neprišlo k omylu. Keď človek môže vstupovať do týchto stavov,  neznamená to, že prestáva byť človekom, ako si mnohí myslia.

Nedá mi v tejto súvislosti nedať k dobru túto ilustráciu nepochopenia. Existuje fenomenálna tibetská speváčka Yungchen Lhamo. V 1989 roku sa jej podarilo ujsť z Tibetu. Odvtedy chodí po svete a svojím spevom-modlitbou dokáže vnímavým a otvoreným ľuďom sprostredkovať aj vyššie popísané stavy. V tomto roku mala koncert v evanjelickom kostole v Ostrave. Na voľné miesta vedľa mňa sa priblížili dvaja atraktívni mladíci – jeden dreďák a druhý okuliarnatý intelektuál s opásanou indickou sukňou. Organizátori uviedli speváčku s tým, že krátko pred festivalom jej zomrela matka, takze je hlboko zarmútná a trúchli. Všeznalý scestovaný mladík vedľa mňa, so stovkami indicko-nepálsko-tibetských kilometrov v nohách, s pohrdlivým údivom vyprskol: „Truchlí?! Tibeťani přeci netruchlí…!“  Na rozdiel od Yungchen Lhamo a iných nikdy neprešiel bránou do krajiny ticha, svetla a večných možností. Nevie, že v nej nemožno prebývať nepretržite. Nevie, že byť človekom a prežívať pravé emócie v pravý čas je ľudské i božské zároveň. Nevie, že takýto hlboký smútok, rovnako ako na druhej strane radosť, je tiež jedným z vrcholných zážitkov a bránou tranzu. Že ak sme vnímaví a nepodliehame konceptom, očakávaniam a zbytočne nič nepotláčame, rozširuje nám vnímanie a umožňuje prečítať zase čosi viac z knihy života (a smrti). A tak, napriek tomu, že som bola v rovnakej životnej situácii ako speváčka, mladíci ma rozosmiali do nemoty….

Po vrcholných zážitkoch, najmä ak sú potom vedome pestované a opakované, by človek mal byť stále slobodnejší od deštruktívnej sebastrednosti, ubližovania druhým i sebe, od vlastníckeho vymáhania si pozornosti alebo čohokoľvek iného a narastať by mal pocit vnútorného pokoja, spokojnosti až radosti. A život sa stále viac premieňa na službu. 

 

Babička mi hovorila „Nikdy never tým, ktorí netancujú“

Pri preháňaní sa internetovou džungľou som raz narazila na krátky, ale nesmierne výrečný článok anonymnej autorky či autora s týmto názvom..

Neznámy autor sa odvoláva na Platóna, ktorý sa domnieval, že ten, kto netancuje, je nevzdelaný a nekultivovaný. Taký človek môže mať množstvo vedomostí, znalostí, môže mať vysoké vzdelanie, ale ak netancuje, je to mŕtve vzdelanie, ktoré nie je rozhýbané a oživené  múdrosťou  mysle, tela a ducha.

Navyše strnulé telo rovná sa strnulé srdce. Aby sa  z nás skutočne stali súcitiace bytosti, naše telo by malo byť ako rieka, ktorá je stále v pohybe a v súlade s prírodnými silami. Každý pohyb, ale slobodný extatický tanec zvlášť má potenciál rozpúšťať všetko to, čo nám bráni pestovať milujúci súcit.  Zadržiavať všetko v sebe bez pohybu znamená skrbliť samým sebou pred druhými. Žiaľ, toto emocionálne skrblíctvo je vidieť najmä vtedy, keď zrazu ľudia dostanú možnosť voľne sa hýbať a komunikovať v pohybe, tešiť sa z tej slobody a vzájomného obohacovania. „Ja neviem tancovať“, „ja nikdy netancujem“ alebo jednoducho „nie, to nie je pre mňa“ býva výrazom toho, že človek sa jednoducho obáva, že by sa pri takom voľnom pohybe ukázalo niečo pravdivé z jeho hlbšieho vnútra. Paradoxne, čím viac to chce skryť a obzvášť nehybnosťou a strnulosťou, tým viac smutného o sebe prezrádza.

Tanec je uvoľnenie, je výraz, môže sa stať výrazom vnútornej pravdy, je cestou, na ktorej nachádzame odpovede. Ťažko povedať, prečo sa tak veľmi a tak dlho bojíme vnútornej pravdy a mnohí sa s ňou nekonfrontuú nikdy. Lebo v skutočnosti to nie je nič hrozné. Hrozné je skôr to, koľko hlúpostí sme robili predtým, než sa nám vnútorná pravda objavila. Takýto moment môže nastať aj kedykoľvek počas života, napríklad v nejakej extrémne príjemnej alebo naopak extrémne smutnej či desivej situácii. Ale to sú náhodné spontánne okamihy. A na záblesky vnútornej pravdy opäť rýchlo zabúdame.

Jediné, čo táto pravda ohrozuje, sú naše zaužívané rutinné životné postupy a množstvo odpadu, ktorý nepotrebujeme a ktorý zodpovedá iba nejakým umelým potrebám. Ale zase práve vďaka tomuto odpadu a rutine chodíme ako príslušníci svojej civilizácie zachmúrení, nešťastní, s jazykom vyplazeným po kolená z toho, čo všetko nestíhame. Takýto príslušník potom žasne, keď ako ustresovaný turista alebo výkonnostný expedičný cestovateľ navštívi nejaký ten Vietnam alebo všemožnými pliagami stíhanú Afriku či niektorý z „posledných rajov na zemi“ a vidí, že všetci tí chudáci sú napriek všetkej akoby nepriazni osudu nejakým zázrakom usmievaví a šťastní. Potom sa vráti domov, napíše o tom článok, vydá knihu, nakrúti film, zavalí všetkých okolo tisíckrát premletými exotickými zábermi a urobí všetko preto, aby raj prestal byť rajom. Náhodné cestovateľské záblesky vedomia sú mu platné asi toľko, ako vyššie spomínanému mladíkovi.

A takto si tu žijeme. Odtrhnutí od reality, radosti a prirodzeného bežného úsmevu, ktorý by nebol iba imidžovou psychopomôckou, ale vychádzal by z hlbokého vnútra.

Ale ako to všetko súvisí s

TranceDance?

Nuž tak, že je jednou z možností, ako vyplniť to, čo v živote dnešnej spoločnosti chýba.

Tá totiž spoľahlivo vylúčila zo svojho života väčšinu rituálnych skúseností, ktoré sú potrebné na osobnú transformáciu, ako hovorí Wilbert Alix.

Samotný rituál tohto tranzového tanca je jednoduchý, účinok hlboký. Účastníci tancujú so zaviazanými očami na dlhé rytmické sekvencie. Tancujú v tme a izolácii, až kým nevstúpia do tranzu.

Pri slove tranz sa nejeden našinec zaťažený predsudkami, obavami a neznalosťou začne striasať nevôľou. Skutočný význam slova tranz však nie je nič iné ako stav úplneho vnútroného sústredenia potom, ako sme vylúčili všetky vonkajšie rozptyľujúce faktory. Na takejto vnútornej ceste sa môžeme spojiť s duchom čí svojím vyšším ja a pravdami, ktoré nám vyjavuje, pokračuje Wilbert. V tanci sa rozplýva všetko vonkajškové a my sa viac menej stávame duchom. V takom stave sa naše problémy začínajú javiť v celkom inom svetle, odrazu vidíme podstatu a celkom presne vieme, čo treba alebo naopak netreba robiť. A pseudoproblémy môžeme jednoducho nechať plávať….

Po jedenástich rokoch extatickej praxe a po prekvapivej transformácii pri TranceDance som hlboko presvedčená, že hoci to môže znieť úplne utopicky a podivne, ale práve toto sú efektívne nástroje na dosiahnutie nielen vnútorného pokoja jednotlivca, ale možno celých spoločností. Pravda, keď takéto niečo poviete, bude sa na vás netancujúce okolie pozerať prinajmenšom so skepsou – a to sú ešte tí taktnejší. No skúsenosť je skúsenosť a tá nepustí. Keď sa totiž človek spája so svojou duchovnou podstatou, keď doslova tancuje a miluje sa s univerzom, keď zakúša splynutie a zároveň rozplynutie na úrovni, na charakterizovanie ktorej používame len ťažkopádnu metaforu fyzického splynutia s milovanou osobou, veľmi jasne zrazu chápe tú hru síl a energií, ktoré by sa v našom svete vôbec nemuseli tak extrémisticky vyrovnávať, len keby sme tomu dali šancu…

Podľa Alixa celá súčasná kultúra trpí tým, že vyrástli už celé generácie, ktorým chýbala spirituálna transformácia. A dnes duchovno akoby absentuje úplne. Takže to, čo môžeme urobiť, je vracať sa na miesto, kde sa poddáme svojej spiritualite a potom vyjdeme zase do sveta, ale už menej posadnutí banalitami a hlúposťami. Ego sa takto postupne začína rozpúšťať, čo nám umožňuje častejšie načúvať našej duchovnosti. Prehlbuje sa intuícia a obohacujúce vhľady. 

 
Najstarší ľudia kedysi tancovali pravdepodobne preto, aby nejako pochopili a uchopili prírodu, napodobňujúc ju, a aby sa zároveň zbavili strachu z toho všetkého temného a neznámeho okolo. Medicinmani a šamani sa obzvlášť sústreďovali na preciťovanie okolia, či už rastlín alebo zvierat alebo prírodných úkazov a nejakým spôsobom s tým všetkým komunikovali.

Súčasný TranceDance sa odohráva v rituálnom kontexte. Wilbert Alix chápe rituál ako štruktúru, ktorá nám umožňuje uvedomovať si niečo, čo nás presahuje. Je to rituál v skupine, ale na tranzovej ceste je každý sám. Tma a hudba slúžia ako katalyzátor hlbších príbehov nášho duchovného vývoja. A prečo tá tma? Lebo oči sú z anatomického hľadiska jediný zmyslový orgán, ktorý vyrastá priamo z mozgu, takže v bežnom živote sme permanentne akoby oslepení svetlom. Temnota je však bránou do duše ľudstva a kým ju nepreskúmame, budeme stále iba rozptyľovaní tým, čo je zjavné a prepasieme hlbšie lekcie, ktoré nám môže život odhaliť. TraneceDance je teda bránou k nášmu vyššiemu ja, lebo v bežnom stave vedomia, ak sa spoliehame iba na to, čo vidíme, sme zahltení egom. Zaoberáme sa tým, ako vyzeráme, ako nás kto posudzuje, čo si o nás myslí a neustále posudzujeme, prípadne odsudzujeme aj sami seba. Zaviazané oči pomáhajú prekonať túto zábranu pomerne rýchlo. Zároveň to však umožňuje rýchlejší a hlbší ponor do tranzového stavu ako s otvorenými očami. Osobne považujem za najprínosnejšiu kombinovanú prácu s otvorenými očami a s tranzovým rituálom v temnote. Istá príprava na TranceDance  určite pomáha a zážitok i efekt je potom plnohodnotnejší.

Tranzový stav po rituáli nemizne náhle. Môže pokračovať počas noci, ale aj niekoľko dní. 

 
Najdôležitejšie je to, s čím do tranzového stavu vstupujeme, teda zámer. To je to, čo si predtým formulujeme a ako myšlienku vložíme do bandany, ktorou si zaviažeme oči. Zámerom môže byť čokoľvek – i celkom praktická každodenná záležitosť, ktorú nevieme vyriešiť. Situácia, ktorá sa z hľadiska bežného vedomia zdá bezvýchodisková. Tranzový stav však však stimuluje kreativitu a prináša nečakané odpovede, ktoré nás posúvajú ďalej a s ktorými môžeme ďalej narábať aj pri bežnom vedomí.

Okrem toho pomocou TranceDance môžeme získavať späť stratenú životnú silu alebo stratené časti svojej duše. To je to, o čo prichádzame pri traumatických životných udalostiach, pri dlhom zotrvávaní v nevyhovujúcej životnej situácii a podobne. Aj sa hovorí „odvtedy som ako bez duše“… nie vždy to je, pravda, taká dramatická strata, ale vždy má za následok, že žijeme akoby napoly. Únavu, stratu motivácie, charakterizovanú často výrokom „z ničoho neviem mať radosť“.

 „Cesta predkov“ a „Hon na dušu“ sú zvláštne formy a zámery trancedance, pri ktorých sa vedomie akoby ponára do hlbín samotnej DNA. Niekedy to dokonca nemusí byť nijaký vlastný individuálny príbeh straty duše či jej časti, ale jednoducho čosi zo skúsenosti celého ľudského pokolenia, čo môže jednotlivca obrať o životnú silu alebo jej časť. V procese takto intenzívneho trancedance sa neuveriteľným spôsobom obnovuje životná sila, život sám sa doslova vlieva späť do žíl a vnímame to ako veľmi konkrétny dej v podobe istých archetypov.

Tak isto sa výraznejšie prebúdza inak pomaly celoživotne stúpajúca energia, ktorej hovoríme kundalíni. To však nikdy nie je zámerom – je to sprievodný jav.

Frank Natale hovorieval, že tí, ktorí sa ponárajú do tranzového tanca, sa stávajú „energizermi“. Samotná ich prítomnosť v komunite, v spoločnosti, ju môže energetizovať, osviežovať, odháňať chmáry.

 Alix hovorí, že v súčasnosti sme často duchovne nepripravení na nevyhnutné životné zmeny, ktoré preto vnímame ako krízy. Kedysi boli ľudia viac prepojení so svojimi predkami – a tí predkovia boli chápaní ako súčasť Veľkého ducha – Boha. Takže v ťažkých životných situáciách alebo zmenách sa človek nemusel cítiť osamelo a bezvýchodiskovo a ľahšie riešil problematické situácie. Dnes však vďaka odpojeniu od predkov a ducha môžeme zakúšať krízu za krízou a končiť v depresiách. Odpojili sme sa od toho, čo nás energetizuje.

 
Časť spoločnosti sa potom domnieva, že riešením sú drogy alebo uzabávanie sa k smrti (ducha prevažne). Spomínam to preto, lebo všade je pomerne živá klubová tanečná tranzová scéna, ktorá však nemá nič spoločné s trancedance, o ktorom je tu reč. Tá scéna je samozrejme výrazom nevedomého hľadania spojenia a naplnenia, ale míňa sa účinkom.  Wilbert Alix na túto tému hovorí: „Tieto látky neoslovujú celok ľudského vedomia tela a mysle. Zasahujú iba myseľ. A keď vezmeme do úvahy, že naša myseľ je viac ako len „vedomie uzavreté v mozgu“, a bez celej našej fyzickej štruktúry je veľmi obmedzená, potom môžeme pochopiť, že čokoľvek, čo nás oddeľuje od tela, nemôže byť inherentne duchovné. Nositeľmi vedomia sú celé naše telá. Vylúčiť ich znamená vytvárať falošný dojem duchovnosti. Psychotropné látky zväčša spôsobia, že človek je „high“, ale nijako to neprebúdza jeho múdrosť. Múdrosť hovorí oveľa bohatším jazykom a preto vyžaduje oveľa väčší receptor.“

 
Tanec bol pre staré kultúry čímsi posvätným, bol to liečivý prostriedok.
Dnes sme z neho urobili bezduchú zábavu alebo cvičenie či nacvičovanie. Buď ho berieme príliš vážne alebo pri ňom zneužívame svoje telá…

TranceDance je ponukou na obnovu radostnej posvätnosti, ľahkosti bytia bez pocitov viny a tvorí priestor na transformáciu prostredníctvom zrakovej deprivácie, pohybu, hudby, dychu, zámeru a rytmu. Tak vitajte v nekonečnom časopriestore možností!